Odkaz do Košíc a nielen tam
24.11.2001
Odoslať ako odkaz
Odoslať text článku
Vytlačiť
Nedávno som sa musel všetkým komu nebol ľahostajný osud Arisa ospravedlniť a uviesť všetko na pravú mieru. Arisa som naozaj nezachránil i keď som to na diaľku trochu poposunul dopredu . V prípade, že by som bol zdravý a moja manželka neležala v nemocnici, určite by som vycestoval do Košíc a Arisa zachránil osobne. Som presvedčený, že i mojou zásluhou zostalo okolo tejto kauzy ticho. O tom, že Aris bol zneužitý pre bulvár dnes už niet pochýb. Kto vie čo i len trochu čítať medzi riadkami a občas sa vráti k Psovi od Neffa vie, že to bol všetko iba humbug na upútanie pozornosti a zvýšenie čitateľnosti denníka Korzár. (Možno aj iných aktivít) Doporučujem prečítať všetky komentáre k spomínanemu článku a budete prekvapení z čoho sa dá spraviť politický problém a rozdúchavať národnostná nenávisť. Že majú v Čechách omnoho lepšiu legislatívu ako na Slovensku, niet pochýb. O čom pochybujem je, že na Slovensku sú bezcitnejší ľudia ako na západ od našich hraníc. Je pravdou, že tam majú omnoho viac útulkov a aj obyvateľstvo je priaznivejšie naklonené k podpore záchranárskych aktivít pre zvieratá. Ale nie je to dané mentalitou národa. Všetko je to otázka ekonomiky, ruka v ruke s madiálnou podporou a osvetou. Na Slovensku na základe mediálnej informovanosti ako keby existovala len jedna organizácia, ktorá sa márne snaží už niekoľko rokov zriadiť útulok v hlavnom meste a v Bratislave zachraňuje zvieratá v provizórnych podmienkach. O ostatných organizáciach sa vlastne ani nevie. Záchranári "plačú" i v Čechách a som presvedčený, že v našich podmienkach by ich minimálne 80% neexistovalo, pretože dotácie na našu činnosť na Slovensku neexistujú. Takže v ľuďoch to naozaj nie je.
Spočiatku som si myslel, že išlo o toho psa. No dnes už viem určité skutočnosti, na základe ktorých tak usudzujem. Dva mesiace života trpiaceho psa na verejnosti je naozaj veľmi dlhá doba na to, aby nedošlo k náprave, keby sa chcelo. Možno si proti sebe poštvem celú záchranársku obec, no nemôžem mlčať. Kto čítal ten článok a vie sa orientovať v čase vie, že dňa 4. 10. bol Svetový deň zvierat. Podľa toho čo som čítal ja, bolo to v období, keď Aris trpel minimálne mesiac v spomínanom aute. Všetky média chŕlili na občanov žiadosti o finančnú podporu Slobody zvierat. V tom období som sa bál otvoriť aj konzervu, aby ma neoslovili záchrancovia zvierat zo Slobody a nežiadali skromnú čiastku na podporu svojich aktivít. Arisa však nik nespomenul. Jednoducho tieto skutočnosti už naďalej nemienim komentovať, ale nemohol som prejsť ten problém mlčaním.
Odvtedy sme mali v našom útulku nejednu zaujímavú situáciu, keď sa nám spoločnými silami podarilo niekoľko životov zachrániť. Nechcel som a nikdy neskĺznem na takú úroveň, aby som sa chvastal čo všetko robíme pre záchranu zvierat. No vďaka kauze "Aris" som sa rozhodol, že ukážem kolegom z Košíc ako sa to robí.
Dňa 7. 11. 2001 nám mladí ľudia z Trenčína doviezli na smrť dehydrovanú sučku s dvoma šteniatkami, ktoré ešte len začínali vidieť. Podľa toho usudzujem, že nemali viac ako 14 dní. Doslova ju ukradli z jedného objektu, kde bola priviazaná na reťazi, zbavená akéhokoľvek pohybu. Reťaz sa po dlhodobom otáčaní skrátila na necelý meter a sučka nebola schopná vôjsť za svojimi šteniatkami do búdy. Na misku s vodou, resp. s krmivom nemala šancu dosiahnuť niekoľko dní. Ležala nehybne pred búdou na ďaždi a čakala, že sa tie chúdence k nej priplazia. Podarilo sa to iba dvom. Ostatné uhynuli. Títo ľudia neváhali, neoznamovali nič médiam, ani úradnikom. Jednoducho preskočili plot, sučku odviazali a priviezli k nám. Všetko spravili s vedomím, že porušili zákon a riskovali svoje zdravie, pretože v objekte boli ešte na voľno pustení dvaja strážni psi. Čo by asi robili ochranári v Košiciach? Škoda písať.
Rita je už z najhoršieho vonku. Práve včera sme ju zaočkovali, pretože skôr to bolo vzhľadom na jej zdravotný stav nemožné. Dúfame, že i šteniatka to prežijú bez ujmy a dočkajú sa svojho pána, ktorý nebude tak bezcitný ako majiteľ ich mamy.
Obsah