Jar 2006
31.3.2006
Odoslať ako odkaz
Odoslať text článku
Vytlačiť
Konečne vytúžená jar. Ešte nikdy sme na ňu tak túžobne nečakali ako tento rok. Zima bola na naše pomery neskutočne dlhá i keď nie až taká krutá ako predchádzajúce zimy. Je to paradox, ale táto zima nebola až tak studená a zvieratá ju znášali veľmi dobre. Kvôli zime sme nezaznamenali ani jeden prípad ochorenia. Kone, kozy, psy ju prežili bez ujmy na zdraví. Ani my s Martinou sme nezaznamenali žiadne vážnejšie ochorenie.
Chcel by som upozorniť všetkých tých, ktorí ma svojimi listami oboznamovali so svojimi pocitmi a ľutovali „úbohé“ zvieratá na to, že zima patrí k životu tak ako ktorékoľvek iné ročné obdobie. Môžem vás ubezpečiť, nech sú mrazy akokoľvek silné, dospelé a zdravé zvieratá ich znášajú omnoho lepšie ako letné horúčavy. Tu sa musím pristaviť, pretože som si spomenul na jeden príspevok v nejakej diskusii, kde tzv. „milovník zvierat“ kritizoval dubnický útulok, že tam psy trpia, pretože v zime spia na holých doskách. Chcel by som upozorniť toho pisateľa aby sa mi ozval a ja mu ozrejmím prečo dosky a nie vlhké matrace. Po mojom vysvetlení príde na to, že je veľký hlupák a zabudne písať. Áno v období keď je teplota okolo nuly nezvykneme dávať psom ani deky, ani matrace. Kto si čo i len na chvíľu ľahol v zime na mokrú podložku mi dá za pravdu, že to nie je nič príjemné. Deky dávame až po prekročení –10°C. Zvieratá na prekonanie zimy nepotrebujú nič iné len sucho a teplú stravu. Majú dostatočnú ochranu proti chladu, ktorú im nadelila príroda, t.j. kožuch. Verte, alebo neverte zviera vám zo svojho tepla neodovzdá ani jeden joul, pokiaľ má svoj kožuch suchý. Uvediem jeden príklad: Prídete so psom z prechádzky a on ešte veľmi dlho sála okolo seba chlad, márne by ste čakali, že vás zohreje. Museli by ste si zaboriť svoje ruky hlboko do kožucha. Najhoršie počasie zimy je v období, kedy v noci mrzne a cez deň je teplota nad nulou. Tie deky by ste mohli žmýkať. Deky dávame len chorým zvieratám a psom, ktoré boli vyšľachtené na život v iných zemepisných šírkach. Tie musíme každý deň meniť a sušiť v sušičke. Keď vidím psov s normálnou srsťou v rôznych oblečkoch tak neviem či sa mám smiať, alebo ich ľutovať. Na jednej strane ich kŕmia nekvalitnými studenými granulami a na druhej majú v kotercoch vlhké deky, matrace a iné nezmysly, ktoré im zbytočne odoberajú teplo. Psy v zime by mali mať deky pod kožou. To však nedosiahnete granulami zo sóje. Ale radšej končím, pretože som sa pustil na veľmi krehký ľad. Už pred rokmi som si povedal, že nebudem nikoho kritizovať za jeho prácu a názor v ochranárskej činnosti. Za prvé je to zbytočné a za druhé z mojej strany úplne bezvýznamné. Nikto sa nechce poučiť, pretože tak ako to robia oni, to robí celý vyspelý svet. Tak im ten svet ponechávam.
Takto pred rokom som vám sľúbil, že spravím všetko pre to, aby sa dubnický útulok dostal do starých koľají. Podarilo sa i keď musím podotknúť že ste až tak veľkú zásluhu na tom nemali. Zas to boli len tí istí ľudia, ktorí pomáhali a pevne verím, že pomáhať budú. Pribudli k nim snáď dve, tri milé osôbky a to je všetko. O to väčšiu radosť mám, že sa mi to podarilo naozaj len s hŕstkou ľudí a presvedčil som sa, že mi zostalo ešte dostatok síl na to, aby som sa na nikoho nespoliehal. Vďaka aj za také poznanie.
V zime nás opustili jedny z mojich najmilších zvierat. Všetko opisujem v príbehoch. Prišli však ďalšie, ktoré vyplnili ich miesto a mám z nich veľkú radosť. Voľné miesto nezostalo ani po ľuďoch, ktorí nás z rôznych dôvodov minulý rok opustili. Musím skonštatovať, že ich taktiež nahradili ľudia, ktorí si zasluhujú moju úctu a je z nich neporovnateľne väčší úžitok pre zvieratá, ako z tých predchádzajúcich. Potvrdila sa moja pravda, že je neopodstatnené sa báť vyhnať od seba ľudí, s ktorými sa necítite dobre. Zbytočne zaberajú miesto pre tých, ktorí to s vami a vašim zámerom myslia naozaj vážne. Ľudia prichádzajú a odchádzajú, je veľkým šťastím pre mňa, že odišli najmä tí, ktorí prekážali a nahradili ich ľudia, ktorí sú prínosom pre ďalší pokrok. O Achimovi som napísal samostatný článok a na ostatných to ešte len čaká. Určite ich nejakým spôsobom vyzdvihnem.
Po roku diktatúra „tvrdej ruky“ skončila. Keď som to tu chcel zachrániť, musel som o všetkom rozhodovať sám. Vlastne som aj dlhú dobu sám bol. Ešte neviem či robím dobre. Ponúkol som funkcie novým ľuďom, pretože nechcem byť označovaný za Lukašenka. I keď ktohovie prečo má Lukašenko vo svojej zemi takú podporu. Bol som v Bielorusku, takže mňa nikto nepresvedčí o tom, že ho tam väčšina ľudí nemá v láske. Tých pár ľudí na námestí nie je protest, ale zúfalosť. Milujú ho tam najmä kvôli tomu, že im ukazuje ako dopadla demokracia aj u nás. A ukazuje pravdu. Ukazuje čo sa stane s ich majetkom a akí chudáci z nich budú, keď si zvolia takých demokratov ako my. Pod rúškom demokracie si jednoducho viacerí bažiaci po moci prerozdelia moc a vládnu a vládnu, kým rozprávkovo nezbohatnú na úkor občanov. Demokratické vládnutie na Slovensku spočíva v tom, že ten náš premiér nerobil štyri roky nič iné, len držal koalíciu pohromade. Za aké ústupky, vidíme všetci. Reformy pre reformy a sprostý Slovák drž hubu, pretože nás západ chváli. Za čo, to je nepodstatné. Prídu ďalší a bude sa zas experimentovať a Slovensko vyhlásia za laboratórium na pokusných ľuďoch. Som strašne šťastný, že mňa sa to netýka a nikdy týkať nebude. Týmto som nechcel obhajovať Lukašenkov režim. Priam naopak. Ľudia potrebujú slobodu, aby mohli prejaviť svoju individuálnu silu. Chcel som len poukázať na jeden z dôvodov, prečo tam ľudia čakajú na slobodu tak dlho ako my tu na jar. Musím však podotknúť, že podobná pseudodemokracia hrozila aj v našom zariadení. Diletanti sa chopili moci. Nikdy nezabudnem na spôsoby ich demokratického jednania. Budem nimi poznačený po celý život a veľmi zvažujem komu podám ruku a s kým si potykám. Dôvera sa nevypláca. Som rád, že to čo som napísal pred rokom sa naplnilo a mne sa podarilo vziať kontrolu nad útulkom zas do vlastných rúk. Za rok som všetko vrátil tam kde to má byť. Opäť si tu žijú svorne všetky zvieratá v symbióze a nikto im nevykrikuje, že sú stratové. Žijeme síce skromne, ale v harmónii.
Nedávno sme zvolali akože správnu radu a došlo k výmene jedného člena, tzv. mŕtvej duše. Na jej miesto nastúpila veľmi ambiciózna pani z Trenčína Jana Manduchová. Dúfam, že neoľutujem tento krok. Už som opatrnejší pri výbere spoločníkov ako v roku 2003, pretože peniaze pre mňa nič neznamenajú. Vyhľadávam charaktery. Našim spoločným úsilím sa pokúsime získať trenčiansky útulok pod správu nášho zariadenia. V jesenných mesiacoch som bol oslovený zástupcami mesta, či by som nemal záujem. Priznám sa, moc sa mi do toho nechcelo, pretože na takú činnosť treba mať dostatočné zázemie a ľudí, ktorí to so záchranou zvierat myslia naozaj vážne. Prečo naozaj, nebudem vysvetľovať. Svoj zámer som však podal. V hre sú už len traja uchádzači, pretože Sloboda zvierat sa svojho zámeru zriekla v prospech nás. Pevne verím, že v osobe pani Manduchovej to zázemie a nezištných ľudí získame. Či však získame útulok je vo hviezdach. Poznám záujemcov a viem, že o získaní, alebo nezískaní útulku nebude rozhodovať odbornosť a dlhoročné skúsenosti, ale úplne niečo iné. Možno sa stane zázrak a pani Manduchová uspeje. Bolo by to dobré pre tie zvieratá i keď nám by pribudli ďalšie starosti. Ale veď od toho sme tu.
Taktiež ma potešila skutočnosť, že bolo niekoľko z mojich príbehov zverejnených v knihe pani Karsli, Pes v núdzi. Našu prácu spoznalo zas o niekoľko ľudí naviac a vďaka tomu čitateľnosť tejto stránky stúpa. Vďaka Julke Švantnerovej sa nám zas podarilo oživiť nemeckú stránku a jej prácou získať na našu stranu niekoľko dobrých ľudí i v zahraničí. Na našej dvornej prekladateľke musím vyzdvihnúť to, že všetko robí nezištne a veľmi rada.
Tento rok čakáme na vaše príspevky z 2% daní aby sme mohli konečne vyrobiť psie búdy podľa mojich predstáv. Niekoľko sa nám ich už podarilo zhotoviť z peňazí, ktoré sme získali z adopcie psov do zahraničia. Za každého jedného psa, jedna búda. Rozhodol som sa postaviť búdy, ktoré by vydržali viac ako dva roky. Všetci dobre vieme, čo dokáže spraviť s drevenou búdou pes, keď sa nudí. Za obdobie našej činnosti sme vyrobili už dva krát búdy na komplet, ale nevydržali. Tieto nové budú neporovnateľne drahšie, ale nezničiteľné. Na zhotovenie klasickej drevenej búdy vám stačí ani nie 2 000Sk, no jej životnosť sa počíta na dve, tri zimy. Búdy, ktoré postavíme teraz budú stáť takmer 6 000Sk, ale viem, že ich životnosť bude neporovnateľne dlhšia. Výhodou bude aj samotná manipulácia s búdami, možnosť dôkladnej dezinfekcie a udržania hygieny. Ak by náhodou zostali nejaké peniažky, opravili by sme chodníky a schody. Vylepšili fasádu na domčeku a pokračovali v streche nad poľnou kuchyňou. O všetkom vás budem informovať v predstihu.
Čo dodať na záver? Som spokojný. Neveril som, že by sa mi podarilo všetko tak ako som si naplánoval za minulý rok. Táto zima ma však presvedčila, že si môžem veriť i naďalej.
Zachovajte nám priazeň!
Obsah