English , Deutsch

 
 

 

Aktuality

Zatrpknutý

13.10.2006

[odoslat] Odoslať ako odkaz
[odoslat] Odoslať text článku
[vytlačiť] Vytlačiť

Takýmto prívlastkom ma nedávno očastovala predstaviteľka Slobody zvierat pani Ďurkovičová v Slovenskom rozhlase. Našťastie to bolo ešte pred samotným vysielaním. Aby som to upresnil, bol som pozvaný do relácie Kontakty. Pred samotným vysielaním sa rozprúdila neviazaná debata a ja som sa snažil ozrejmiť z môjho uhla pohľadu prečo je na Slovensku taký neutešený stav ohľadom záchrany a ochrany zvierat. Prečo sú útulky preplnené a prečo ich je tak málo. Môj názor bol prijatý predstaviteľkou Slobody s nevôľou a ja sa jej nedivím prečo. Dovolil som si kritizovať aj jej organizáciu.

b

Môj článok však nezačnem o nich ale o organizácii, ktorá pôsobí v zahraničí. Je to renomovaná organizácia ktorej meno spomínam každý rok od nášho vzniku. Tí ktorí čítate naše stránky pravidelne už určite tušíte o koho ide. Sú to naši priatelia, patróni a dovolím si tvrdiť, že aj strážni anjeli z Hessenu, z organizácie Menschen fůr Tierrerchte Tierversuchsgegner Hessen e.V. Svojou návštevou nás poctili aj tento rok a priniesli tak prepotrebné peniaze na našu prevádzku, ktoré vyzbierali od svojich členov v hodnote 2 000 EUR. Taktiež mi odovzdali pozdrav a milý dar v hodnote 100 EUR od veľmi milej pani E. Apfelstädt z Wiesbadenu, ktorá síce nepozná naše zariadenie, ale pravdepodobne z rozprávania našich milých hostí nadobudla presvedčenie, že nám treba pomôcť. O to viac si vážime jej príspevok, pretože nebýva zvykom, že by niekto pomohol našim zvieratám len na základe sprostredkovaných rečí. No povedzte mám dôvod na to aby som bol zatrpknutý? Vôbec nie. Momentálne prežívame jedno z najkrajších a najúspešnejších období. Naši priatelia si to všimli. Inovujeme, budujeme, zachránili sme ďalších 5 koní a útulok začína nadobúdať ten rozmer, ktorý som mal kedysi dávno vysnívaný. A to všetko bez pomoci kompetentných úradov, bez výraznejšej podpory verejnosti a počas ôsmych rokov takmer bez záujmu médií. Tu sa musím pristaviť a podotknúť, že je zaujímavé, že sa začali o nás zaujímať média v období kedy sa chystám ochranársku činnosť obmedziť a veľa kompetencii a aktivít preniesť na niekoho iného. Nebojte sa, Útulok v údolí nezanikne, len ja sa pomaly vytratím do zabudnutia. Ale aby som sa vrátil opäť k spomínanej návšteve. Sú to ľudia, ktorí majú veľmi veľa skúsenosti v boji za práva zvierat. Sú to ľudia, ktorí dlhé roky pracujú v riadiacich orgánoch spomínanej organizácie a sú autoritami vo svojom obore nie len v Nemecku, ale i v zahraničí. Čo je však na nich zaujímavé na našu prácu sa pozerajú s úctou a moje názory akceptujú. Súhlasia takmer so všetkým čo poviem, pretože ja nezvyknem rozprávať do vetra. Poznajú situáciu ochrany zvierat na Slovensku a sú radi, že existujeme. Pritom som presvedčený, že by pri nich predstavitelia SZ vyzerali ako učni. Prečo si ma ctia a uznávajú?

Pretože my sa na nič nehráme ale zachraňujeme. Sme prístupní každému kritickému hlasu, pokiaľ je konštruktívny a posunie nás dopredu. Netvrdím, že ja osobne mám patent na rozum, ale môj postoj a dlhoročná práca prináša úžitok. Sme snáď jediný útulok, ktorý má 95 % úspešnosť v umiestňovaní zvierat do nových rodín. Sme jediný útulok, ktorý od nikoho nič nežiada ale sponzori chodia za nami sami. Sme jediný útulok, ktorý nie je podporovaný samosprávou miest a obcí v regióne. A tak ako umiestňujeme psy po celej Európe, prijímame psov aj z Čiech a naposledy sme prijali psíka až z Polska, kde si s nim nevedeli v útulku dať rady, pretože má nevyspytateľnú povahu. Čo myslíte, mám nárok na to aby som kritizoval činnosť v iných útulkoch? Ja si myslím že mám, pretože do veľa vecí vidím a viem, že viem. Naši priatelia to vidia tiež a nespochybňujú moje úsilie. Sám si však kladiem otázku či je mi to zapotreby. Môžem si pekne v tichúčku vychutnávať náš úspech, ale mne to nestačí. Ja by som veľmi rád chcel pomôcť aj ostatným, nech sa im darí. Nepôjde to však bez toho, aby som nepoukázal na chyby ktoré robia. Viem, že sa pohybujem na tenkom ľade a môžem si proti sebe pohnevať celú ochranársku obec, no musím vám ozrejmiť čo sa vlastne v tom rozhlase stalo.

Relácia bola o ničom, pretože nič nevyriešila. Pani Ďurkovičová mala dlhé monológy naučených formuliek, ktoré omieľa ako hovorkyňa Slobody zvierat snáď v každom médiu na Slovensku. Neodpustil som si poznámku na jej adresu, že je v médiach častejšie ako Lipšič a stále rozpráva to isté. Priznám sa, že sa mi vôbec nechcelo zapájať do debaty a samotná moderátorka ma musela vyzývať aby som aspoň niečo povedal. Dnes už viem, že som spravil chybu, že som sa tej relácie zúčastnil. Som ľahší o 25 litrov benzínu a do večera som sa po návrate nezastavil. Práca ma počkala. Proste jalová debata, ktorá neviedla k ničomu. No a z čoho vznikol ten konflikt? Sám som nadhodil do vzduchu tému a položil otázku: Čomu pripisujete tak neutešený stav ochrany zvierat na Slovensku? Pozrel som sa na to úplne z iného uhla pohľadu ako prezentuje vo svojich monológoch Sloboda zvierat. Začal som byť kritický do radov samotných ochranárov a milovníkov zvierat. Poukázal som na tú biedu, ktorá okolo nás je a snažil sa vysvetliť, že ochranári nemôžu žiadať od miest milióny na výstavbu útulkov, ďalšie milióny na samotnú prevádzku a ešte niekoľko stotisíc ročne na svoje mzdy. Čo si budeme nahovárať ochrana zvierat je na pokraji záujmu spoločnosti, sú iné problémy, ktoré treba riešiť. Jednoducho keď nemáme na hospice, útulky pre bezdomovcov, prečo by sme mali mať tak veľa peňazí na túlavé zvieratá. Ochranári musia začať sami od seba. Musí to byť ich vnútorné presvedčenie, že chcú zachraňovať zvieratá. Nemôžu hľadať v tejto činnosti záchranu sami pre seba, že majú zamestnanie a ešte očakávajú úctu od okolia, že sa starajú o opustené tvory. To by sme mohli povedať o každom zamestnancovi, že obetavo pristupuje k svojej práci. Ja som to už niekde povedal, ale opäť to zopakujem. Za odmenu v podobe mzdy vie zachraňovať zvieratá aj sadista. Za tú mzdu sa dá zachrániť niekoľko stoviek zvierat v každom zariadení. Keď vieme u nás zachraňovať len na báze dobrovoľnosti, malo by to byť samozrejmosťou aj inde. Nie je hanbou to, čo sa nám snažia nahovoriť predstavitelia SZ, že naše hlavné mesto nemá útulok. Hanbou je to, že za tie umŕtvené peniaze mohol byť postavený útulok v Bratislave, ale aj takmer v každom krajskom meste v ktorom ešte chýba a zachránených tisíce zvierat. Hanbou je to, že samotný milovníci zvierat svojim správaním dráždia ľudí, ktorých je väčšina a ktorí doma psíka nechovajú. Niet sa čo diviť, že sa na našu činnosť dívajú negatívne. Hanbou je to, že si po svojich miláčikoch nevedia upratať tie kôpky a mestá musia vynakladať nemalé peniaze na upratovanie, ktoré by v opačnom prípade išli na útulky. Hanbou je to, že SZ umožňuje zviditeľnenie všelijakým hviezdam a hviezdičkám populárneho neba len za to, že vraj podporujú myšlienku záchrany zvierat na Slovensku. Keby tieto hviezdičky spravili medzi sebou zbierku a za peniaze kúpili pozemok pre nový útulok v hociktorom meste, tak by som im uveril. To by však museli siahnuť hlbšie do peňaženky a to je už bolestivé. Dôležité je, že nás tým kŕmia média aj niekoľko dní, ako im záleží na utrpení zvierat. Pokiaľ sa nezbavíme tohto pokrytectva nemáme šancu na úspech. Dovtedy budú prebiehať v médiach len jalové debaty ako tá posledná a nič sa nevyrieši.

Teraz neviem či som spravil dobre, že som v článku o našej milej návšteve rozoberal situáciu na Slovensku. Snáď mi to moji priatelia odpustia, ale toto je realita dnešných dní. Ja osobne nechcem aby bol ešte veľmi dlho náš útulok osamotený a my sme mohli ako jediní v kľude na verejnosti povedať, že nemáme žiadne väčšie problémy. Nechcem to preto že sa do tých problémov môžeme dostať, len preto že inde majú problémy. Len nedávno som sa potešil, že v neďalekom Trenčíne sa pretransformovala karanténa na útulok pre psov. Trochu sme sa odbremenili. No nadšenie pominulo. Už nás zas „bombardujú“ ľudia z Trenčína aby sme prijímali z tohto mesta psov, pretože sa tam nič nezmenilo. Podotýkam, že mesto Trenčín dotuje toto zariadenie čiastkou takmer 900 000 SKK ročne. To by nám stačilo na dva roky a pritom máme neporovnateľne viac psov a chováme kone a kozy.

Ja som presvedčený, že to nie je v peniazoch, ale v ľuďoch.

Dnes nemám dôvod byť zatrpknutý, ale som a dlho budem.

 

 

Obsah

 
Návšteva č. 109059