English , Deutsch

 
 

 

Aktuality

Aris, utajený koniec kauzy

4.11.2001

[odoslat] Odoslať ako odkaz
[odoslat] Odoslať text článku
[vytlačiť] Vytlačiť

Za posledné dva dni som dostal niekoľko listov, SMS, absolvoval niekoľko príjemných telefonátov a dokonca i návštevu. Spomínaní ľudia nešetrili chválou na moju adresu a mýlne sa domnievali, že ten kto zachránil Arisa som ja. Preto som sa rozhodol uviesť všetko na pravú mieru, aby som prípadneho záchrancu neobral o úspech a v prípade zverejnenia aj o "medialnu" slávu.

Že som sa do celej veci zaangažoval a oslovil v priebehu noci niekoľkých ľudí, aby pomohli niet pochýb. Nebolo to jednoduché, pretože poslednú ponuku, že ma do Košíc odvezú som dostal neskoro v noci. Ponuka na celú akciu bola pre mňa neprijateľná, pretože sa vraj toho mala zúčastniť televízia. Že to pán redaktor myslel dobre, niet pochýb. On si robí svoju prácu a chce takýmto spôsobom poukazovať na všetky nešváry tejto doby. Ja som však chcel taktiež robiť svoju prácu a viem, že pri tejto práci potrebujem maximálny kľud. Nie je to kvôli mne, ale kvôli psovi. Ak je naozaj pravda, že pes bol v takom stave, ako som sa dočítal v tom článku, televízia by mohla celej akcii uškodiť a hlavne tomu chudákovi. Ja osobne nestojim o popularitu a nebyť tejto web. stránky, tak ani nikto nevie, že existujem. Pri tejto vete by som chcel, aby ste sa zamysleli.

Ešte raz opakujem, naozaj som toho psa nikdy nevidel, takže vaše prejavy vďaky sú orientované na nesprávnu osobu. Ak ho niekto zachránil, tak sa celý priebeh akcie asi nikdy nikto nedozvie. Tí ľudia netúžia po publicite, pretože celý zákrok musel byť vykonaný anonymne. Dôvody nebudem uvádzať.

Je tu však ešte iná možnosť, ktorá nie je veľmi vzdialená od reality. Na základe toho, že sa nik v priebehu dvoch mesiacov nenašiel, kto by zakročil, vznikla okolo celej kauzy taká vlna odporu verejnosti, že ho spomínaný majiteľ radšej zabil. Neschopnosť a bezmocnosť ochranárskych organizácii a ľahostajnosť ľudí, ktorí všetko mlčky dva mesiace sledovali, sa mohla teoreticky podpísať k spoluúčasti na utajenej vražde Arisa.

A to by bolo veľmi kruté. Na tomto prípade sa potvrdzuje moja vyslovená pravda, že nestačí len písať. Treba konať. Takých prípadov som za štyri roky zažil neúrekom. Nikto však okolo toho nerobil humbuk, pretože som predpokladal, že by to nebolo efektívne a už vôbec nie prospešné pre utýrané zviera. Napokon by som si nemohol ani s chuti udrieť do majiteľa, ak by to bolo nevyhnutné a to by mi vadilo. Nie som násilník, ale v týchto momentoch sa správam ako zviera.

Možno niekto v tomto článku očakáva nádherný rozprávkový koniec psa, ktorý sa dostane konečne do normálnej rodiny a spokojne dožije svoj utýraný život v blahobyte. Hneď keby som vedel, čo sa s tým psíkom stalo naozaj, tak vám to neprezradím. Chápte to odomňa ako trest za vašu neschopnosť a utáranosť. Mať rád zvieratá nestačí. Treba sa o ne vedieť aj postarať.

 

 

Obsah

 
Návšteva č. 109076