Milé deti!

Volám sa Martina Moravčíková a bývam v Dubnici nad Váhom. Navštevujem školu na Centrum I – III ZŠ. Chodím do 6.A triedy. Mám rada telesnú. Chodím aj na ZUŠ ( základná umelecká škola )v Dubnici, kde sa venujem výtvarníctvu. Rada by som s tým pokračovala a šla na gymnázium do Trenčína. Už hádam pol roka chodím pomáhať do nášho útulku. A to preto, že mám rada všetky zvieratká (mojim najobľúbenejším je kôň a pes, divým je tiger ) a dobre sa mi pracuje v kolektíve, v ktorom sú milí, dobrosrdeční a chápaví ľudia, ktorí sa snažia zachrániť život každého psíka a aj iného zvieratka.

Ja sama mám doma troch škrečkov a jedného psíka Bennyho. Je to kríženec čivavy a papillona. Ak vás zaujíma, ako a čo sa v útulku odohráva cez deň, napíšte mi e-mail na martina@utulokdca.sk a pýtajte sa. Odpoviem na všetky listy a už sa teším, že si nájdem nových priateľov, ktorí majú rovnaké záľuby ako ja.

Vďaka útulku som sa kadečo nové naučila o zvieratkách. Viem čo všetko potrebujú pre svoj život, čím sa kŕmia, ako sa ošetrujú, viem už čistiť kone a už ma ujo Vilo na jedného koníka aj vysadil.

Najradšej z našich koní mám Komodara, i keď je to strašný divoch. Zatiaľ ho jazdí iba ujo, ale verím, že si raz na neho vysadnem aj ja. Som nesmierne šťastná, že môžem tráviť víkendy v spoločnosti našich zvieratiek.

Celý týždeň sa teším a neviem sa dočkať, ako ma tu v sobotu ráno všetky vítajú. Indiky, Batman, Radka, Rebeka, a nová sučka Nika ma vždy pooblizujú hneď pri bráne. Potom idem do kotercov a vyhladkám všetkých, ktorí nemajú to šťastie a ocitli sa na ulici. Vždy sa teším, keď si niekto dobrý príde zobrať psíka z nášho útulku. Vtedy je to pre mňa slávnostná chvíľa.

Na tejto stránke nám ujo Vilo chce umožniť, aby sme sa vyjadrovali k problémom, ako ich vnímame my, deti. Preto neváhajte a píšte niečo o svojich zvieratkach, posielajte kresbičky, alebo fotografie, nech sa nám to tu pekne zapĺňa.

Iste, budem popisovať aj nádherné chvíle strávené v priestoroch útulku. Ale nie vždy sú to správy radostné , lebo stáva sa kadečo ...

Vaša Maťa

 


 

Žeby návrat?

[odoslat] Odoslať ako odkaz
[odoslat] Odoslať text článku
[vytlačiť] Vytlačiť
[ilustracne foto]
[ilustracne foto]
[ilustracne foto]
[ilustracne foto]

Verní čitatelia si vo fóre mohli prečítať diskusiu medzi mnou a vedením útulku. Nakoľko sa ten problém, ku ktorému sa už nebudem vracať, vyriešil, dostala som „pozvánku“ prísť do útulku.

Keď mám pravdu povedať, nebola som z toho moc nadšená. Dlho som premýšľala, či sa vôbec mám ukázať. Hlavou mi prebehlo kopec problémov. Možno som sa trochu aj bála.

Kamarátka ma k tomu „dokopala“. Už dávnejšie chcela ísť do útulku, ale sama sa neodvážila.

Tak konečne som sa rozhodla, že pôjdem.

Priateľ ma zaviezol pri ZVS a cestou hore som ešte stále rozmýšľala, či sa nemám obrátiť a ísť domov. Ale moje bojové „ja“ mi vravelo, aby som šla hore.

Stúpala som po ceste ku bráne. To povestné blato mi už začalo rozjasnievať spomienky. Pohľad som uprela no nové kone, Pejka a Indianu. Srdce mi poskočilo a prebehla myšlienka, že možno budem opäť s nimi. Keď som videla Martinu pred bránou, potešila som sa, že aspoň nebudem musieť čakať. Ale hneď sa moja radosť pominula, keď som dostala „krásny“ pozdrav na privítanie. Nič som si od toho nesľubovala, ale mohlo to byť trochu iné. Nevadí, takých vecí v živote bude ešte veľa.

Vtedy som opäť zapochybovala, čo tu vlastne robím. Ale už sa nedalo ujsť. Tak som čakala. Potom som sa ocitla v kancelárii. Keď mám pravdu povedať, čakala som dlhší „debat“. Ale mne to tak trochu aj vyhovovalo.

Cestou domov sa mi stále premietal ten pohľad na kone. A otázka, prečo som vlastne išla späť. Pre psov? Určite nie. Kvôli koňom? Áno. Chýbajú mi kone, ktoré ma veľa naučili,

s ktorými som trávila čas. Ale paradox je, že som sa ich zo začiatku bála.

Z tohto vlastne plynie, že som ochotná tvrdo pracovať kvôli koňom, ktorých som sa kedysi bála? Áno, je to tak. Už aj ja viem odpoveď, prečo som sa do útulku vrátila.

Ešte však neviem, ako dlho vydržím. Možno deň, možno mesiace. I keď poznám z útulku mnoho skvelých ľudí, ktorí sú tam dodnes, neviem, ako to po takom dlhom čase bude...

Taktiež ani neviem, ako si budem opäť zvykať na prácu okolo zvierat. I keď som sa v ich spoločnosti naďalej pohybovala, v útulku to je úplne niečo iné.

Snáď čas všetko vyrieši....

 


 

Obsah

 

Návšteva č. 76807