Útulok v údolí (Dubnica nad Váhom)

Milé deti!

Volám sa Martina Moravčíková a bývam v Dubnici nad Váhom. Navštevujem školu na Centrum I – III ZŠ. Chodím do 6.A triedy. Mám rada telesnú. Chodím aj na ZUŠ ( základná umelecká škola )v Dubnici, kde sa venujem výtvarníctvu. Rada by som s tým pokračovala a šla na gymnázium do Trenčína. Už hádam pol roka chodím pomáhať do nášho útulku. A to preto, že mám rada všetky zvieratká (mojim najobľúbenejším je kôň a pes, divým je tiger ) a dobre sa mi pracuje v kolektíve, v ktorom sú milí, dobrosrdeční a chápaví ľudia, ktorí sa snažia zachrániť život každého psíka a aj iného zvieratka.

Ja sama mám doma troch škrečkov a jedného psíka Bennyho. Je to kríženec čivavy a papillona. Ak vás zaujíma, ako a čo sa v útulku odohráva cez deň, napíšte mi e-mail na martina@utulokdca.sk a pýtajte sa. Odpoviem na všetky listy a už sa teším, že si nájdem nových priateľov, ktorí majú rovnaké záľuby ako ja.

Vďaka útulku som sa kadečo nové naučila o zvieratkách. Viem čo všetko potrebujú pre svoj život, čím sa kŕmia, ako sa ošetrujú, viem už čistiť kone a už ma ujo Vilo na jedného koníka aj vysadil.

Najradšej z našich koní mám Komodara, i keď je to strašný divoch. Zatiaľ ho jazdí iba ujo, ale verím, že si raz na neho vysadnem aj ja. Som nesmierne šťastná, že môžem tráviť víkendy v spoločnosti našich zvieratiek.

Celý týždeň sa teším a neviem sa dočkať, ako ma tu v sobotu ráno všetky vítajú. Indiky, Batman, Radka, Rebeka, a nová sučka Nika ma vždy pooblizujú hneď pri bráne. Potom idem do kotercov a vyhladkám všetkých, ktorí nemajú to šťastie a ocitli sa na ulici. Vždy sa teším, keď si niekto dobrý príde zobrať psíka z nášho útulku. Vtedy je to pre mňa slávnostná chvíľa.

Na tejto stránke nám ujo Vilo chce umožniť, aby sme sa vyjadrovali k problémom, ako ich vnímame my, deti. Preto neváhajte a píšte niečo o svojich zvieratkach, posielajte kresbičky, alebo fotografie, nech sa nám to tu pekne zapĺňa.

Iste, budem popisovať aj nádherné chvíle strávené v priestoroch útulku. Ale nie vždy sú to správy radostné , lebo stáva sa kadečo ...

Vaša Maťa

Kone

Keď som bola malá, chcela som mať koňa. Čistobieleho, niečo medzi poníkom a koňom. Na rase mi nezáležalo, lebo som netušila, že aj nejaké existujú. Po spoznaní útulku sa moje myšlienky zmenili. Chcela som mať práveže veľkého koňa, hnedého s hviezdou. A ak nie hnedého, tak čistobieleho. Moje najobľúbenejšie plemeno je arab a angličan. Všetko, čo som nevedela, som si pozrela v knihe, čo ma zaujímalo, to som si tiež prečítala. No jedno sa nezmenilo. Mať koňa a jazdiť na ňom. Takýto sen má isto každý milovník zvierat. Sima, moja kamarátka z útulku mi vravela, že keby máme ranč, o ktorom som už písala, nesmel by tam chýbať pes. Má veľmi rada psov. Keď sme sa rozprávali o koníkoch, povedala, že sú jej bližšie psíky ako kone. Presný môj opak. Ale stále to chápeme, že máme rady aj psov aj kone, no každú láka niečo viac.

Keď som prostredníctvom mojej dobrej kamarátky Tinky prišla do útulku, koní som sa bála. Nič som nevedela, ani kúsok o týchto zvieratách. No čím dlhšie som pri nich trávila čas, tým viac ma zaujímali a niečím lákali za sebou. Veľkú radosť mi robilo pozorovať ich pustené, ako šantia, naháňajú sa a neprestajne vymýšľajú. Nemohla som veľa krát odtrhnúť oči. Majú v sebe istú krásu.

Časom som sa ich prestávala báť, nevyhýbala som sa im. Práveže som najradšej pracovala pri nich, sem-tam si ich pohľadkať a kochať sa ich krásou. Veľmi rada ich zatváram do stajne. Stále je pre mňa ešte neuveriteľné, že Caravella príde so stádom hore len na jednoduché zavolanie: “Cara, poďme domov!” Je to veľmi zaujímavé, istým spôsobom očarujúce.

Veľmi dobre si pamätám, keď som po prvý raz sedela v sedle. Bolo to na Komodárovi, keď ujo Vilko šiel jazdiť. Odviezla som sa z hora až po bránu. Ale vtedy som sa jazdenia ešte bála, veď som toľkokrát videla hrozné pády z nich. Je to však veľmi krásne pozerať sa z konského chrbta.

Prvá jazda bola ešte očarujúcejšia. Po prvý krát som v ruke držala oťaže, učila sa správne držať nohy. Nie je to nič ľahké. Anisa, koník, na ktorom som prvý krát skúsila jazdiť, bola perfektná. Hriva jej krásne viala v prúdiacom vzduchu, jej krásny, ladný krok bol istý. Bolo to niečo prekrásne. Aniske som veľmi vďačná. A na to, že sa do útulku dostala s pohnutým životom, má veľmi dobrú povahu. Každý kôň okrem našej malej Dominiky mal nejaký problém, no pri ľuďoch-odborníkoch to zvládli perfektne.

A musím dodať, nedávno mi prišiel jeden mail od kamarátky Zuzky a nemohla som sa nezamyslieť nad vetou:

Táto veta je pravdivá, ale záleží len na ľuďoch, či to zmenia. Keby nebolo mojej kamarátky Tinky, asi by som ani ja kone nepoznala. Viem o nich veľa, ale ešte viac sa musím učiť. Pevne dúfam, že im niekedy rozumieť budem...

Chcem sa poďakovať Tinke, ujovi Vilkovi a tete Janke, že mi umožnili byť pri týchto očarujúcich zvieratách.

Detský kútik

Kone

Obsah