English , Deutsch

 
 

 

Ohlasy a názory

Vážení čitatelia!

[ohlasy a nazory]Ďakujeme, že ste prejavili záujem o problematiku týraných a opustených zvierat. V prípade, že máte nejaké pripomienky k našej stránke, môžete tak spraviť prostredníctvom e-mailu utulokdca@stonline.sk Nevyhýbame sa ani konštruktívnej kritike na našu činnosť. Len tak môžeme skvalitňovať naše služby.

Upozornenie: zverejňované budú iba listy riadne podpísané a s úplnou adresou, po preverení totožnosti pisateľa.


 

 

Kto sú to zasvätení a nie len v Dubnici.

24.2.2006

[odoslat] Odoslať ako odkaz
[odoslat] Odoslať text článku
[vytlačiť] Vytlačiť

Určite ste si všetci všimli príspevok v knihe hostí od zasväteného anonyma. To, že sa snažil spochybniť existenciu Zadara ma až tak neprekvapilo. Veľmi zákerná veta, kvôli ktorej bol príspevok napísaný znel: Ale zasvateni ludia vedia ako to je s jeho pristupom.

Často sa stretávam s tou hlúpou frázou, že ten kto nemá rád zvieratá, nemá rád ani ľudí. Ľudia si často obrátia tento výrok a myslia si, že ten kto nemá rád ľudí, nemôže mať rád ani zvieratá. Oba výroky sú mylné. Poznám ľudí, ktorí sa snažia navonok vystupovať tak, že milujú ľudí, ale k zvieratám sa správajú ako najposlednejší gauneri. Môj prípad je opačný, k ľuďom sa nie vždy správam zhovievavo, ale verte mi, vždy je na to dôvod. Držím sa nepísaného pravidla, že som dobrý len na tých, ktorí sú dobrí ku mne. Som veriaci človek i keď o mojej viere veľa ľudí pochybuje. Kto o nej však nepochybuje je samotný Boh. Môžem s určitosťou povedať, že ma vedie k cieľu a cesta vôbec nie je ľahká. To ako sa správam k niektorým ľuďom chápe a díva sa na mňa zhovievavo. Vetu, ktorú veľmi často používajú vo svojich prejavoch kňazi: Miluj blížneho svojho, som si vyložil podľa seba a milujem naozaj iba toho, kto mi je určitým spôsobom blízky. Už dávno som pochopil, že cirkev nie je Boh, pretože dejiny ľudstva by boli napísané úplne ináč. Žiadna organizácia na svete nepreliala toľko krvi v mene Boha ako samotná cirkev. Ale poďme k zasväteným v Dubnici.

Keď som sa rozhodol vybudovať útulok ani vo sne ma nenapadlo, že by mal byť aj pre psy. Sníval som len o koňoch a kozách. Myslel som si, že psov vie zachraňovať každý. Môj nápad vznikol na základe spoločenskej objednávky, pretože v tom období sa v regionálnych novinách objavoval inzerát, ktorý oznamoval, že v neďalekom Trenčíne sa ruší „útulok“. Zámerne som napísal útulok do úvodzoviek, pretože to čo som tam videl bolo otrasné a vôbec sa nedivím, že to zariadenie bolo zatvorené z úradnej moci. Tento akože útulok spravovala AOZ Trenčín. V tom období sa v médiach veľmi často objavovala „ikona“ záchranca psov na Slovensku pán Ďurkovič. Keď som toho pána počul rozprávať, nezostal som ľahostajný a rozhodol sa vybudovať útulok sám. Vtedy som sa bál otvoriť aj konzervu aby na mňa nevyskočila výzva na podporu výstavby Prvého útulku na Slovensku a keďže som bývalý športovec, rozhodol som sa, že budem prvý ja. Za mnou sú ďalší, len ten ktorý bol prvý ešte nie je ani posledný. Podarilo sa a my sme začali z hŕstkou ľudí zachraňovať psy. Prví naši klienti boli psi z AOZ Trenčín. Keďže som človek, ktorý ponúka šance, prizval som členov tejto organizácie, aby sa pridali. Všetko bolo v poriadku až do chvíle, kým som nenašiel v Chovateľských novinách inzerát ktorý podala AOZ. Názov organizácie bol síce náš, aj kontakty, ale číslo účtu AOZ. Čo myslíte, zachoval som sa správne, alebo nesprávne, keď som s nimi rozviazal spoluprácu? Samozrejme sa im to nepáčilo a podali na mňa spolu s dubnickou veterinárkou sťažnosť na RVS a žiadali aby bol útulok uzavretý a odovzdaný do ich rúk. Pán Tarabus (ináč v tom čase dopisovateľ do SME) si myslel, že získa pulitzerovú cenu, keď nás bude okydávať. Našťastie som všetko ustál, pretože naše zariadenie naozaj nie je závislé od verejnej mienky a RVS nenašla žiadne nedostatky. Ochrancovia zvierat z Trenčína odišli s dlhým nosom. Takže zasvätení.

Ďalší zasvätení sú úradníci z mestských zastupiteľstiev. Pamätám si na výrok jedného z nich keď povedal: „Veď ho nechajte, on vykrváca“. Táto veta zaznela po návšteve nášho zariadenia poslancami mestského zastupiteľstva. Museli na mne vidieť zhnusenie, keď som si uvedomil kto všetko zastupuje obyvateľov mesta. Nestalo sa a krvi mám viac než dosť. Mám v živej pamäti list primátorky Novej Dubnice, ktorá o mne napísala hanlivý list až do Kanady, kde nazvala moju činnosť podnikaním. Moja reakcia nenechala na seba dlho čakať a vyjadril som sa v tom zmysle, že ma nemôže uraziť najsprostejšie dievča z môjho detstva. Bolo to hrubé, to priznávam, ale že som mal pravdu ukázala pani Antošová celému národu v poslaneckých laviciach. Jej výroky sú ešte teraz hodné pobavenia. Mohol by som pokračovať aj ďalej, ale načo. Nemám dobré vzťahy so žiadnym úradníkom, ktorý by mohol rozhodnúť o príspevku pre útulok. Neviem čím to je, ale nepochopím prečo sa usilujú o to aby som sa ja snažil o ich priazeň, keď by to malo byť naopak. Ja síce zachraňujem zvieratá, ale zároveň riešim pálčivý problém miest a obcí na okolí. Myslím si, že by sa mali oni uchádzať o moju priazeň. Zo zákulisia viem, že je veľa ľudí nadržaných na to, že to tu prevezmú a potom príspevky budú.

Ďalší zasvätení sú bývali dobrovoľníci, ktorí viac menej všetci museli odísť, pretože som bol nespokojný s ich prácou. Povedzte mi, načo sú mi dobrovoľníci, ktorí aj po niekoľko mesačnej práci nie sú schopní samostatnosti. Len tak pre zaujímavosť, aj ja s Martinou sme dobrovoľníci. To však všetkým uniká. Veľmi ma vie uraziť veta, keď mi niekto povie, že pomáha mne a robí za mňa. Za celé obdobie našej činnosti sa nestalo, že by prišiel za mnou nejaký dobrovoľník a povedal: “Dnes je krásne, sprav si voľno a choď relaxovať“. Za to som počul niekoľko krát, keď sa ich tu nahrnulo aspoň sedem a ja som sa rozhodol využiť možnosť a niečo pre vás napísať aj cez deň, nie len v noci. Citujem: „My tu drieme ako také ..... a on si sedí za počítačom, alebo pasie kozy.“ Vôbec sa nezamyslia nad tým, že tých zvyšných 300 a niekedy i viac dní v roku sme tu na všetko len dvaja. Vždy je dôvod na to aby neprišli. Raz je pekne, raz prší a pod. Boli medzi nami aj takí, ktorí si mysleli, že to bez nich jednoducho nepôjde. Dokonca si namýšľali, že vskriesili útulok, ktorý bol na úpadku. Dodnes sa s takým názorom stretávam, dokonca aj v odbornom časopise. (o tom však bude samostatný článok) Všetci na mňa tlačili v mene zvieratiek, pretože údajne im by to najviac ublížilo, keby odišli. Môžem vás ubezpečiť, že ich odchod si ani nevšimli. Na druhej strane som presvedčený, že môj odchod by zvieratá zaregistrovali veľmi rýchlo.

Ďalší zasvätení sú ľudia, ktorí o sebe prehlasujú, že sú kynologickí odborníci. Sám som bol dlhé roky zakladajúcim členom kynologického klubu a pomáhal s budovaním areálu, keď niektorí z nich ešte ani nežili. Mám za sebou množstvo súťaží v rámci bývalej republiky a niekoľko zahraničných. Keďže som bol niekoľko krát sklamaný so subjektívnym hodnotením rozhodcov, zavesil som kynológiu na klinec a presedlal na kone. Tým nechcem povedať, že by som bol neúspešný v tomto športe. Moja mama ešte dodnes opatruje diplomy, ktoré som získal so svojimi psami. Neviem či od vtedy bol v dubnickom klube niekto tak úspešný a všestranný, pretože ma to ani nezaujíma. No a tu je problém. Jednou z nezanedbateľných činností, ktoré prinášajú financie do útulku je výcvik psov. Kedysi dávno som sa zmienil pre jeden časopis, že financujeme útulok aj z výcviku. Chlapci z klubu si mysleli, že si prídu na väčšie peniaze a začala konkurencia. Nepočítali s tým, že na takú činnosť treba mať aj odbornosť a skúsenosti. Nie každý pes je rovnaký a nie každý má rovnaký problém. Vôbec som nepocítil ich konkurenciu, priam naopak musím veľa psov odmietať. Mal som v rukách nejedného psa, ktorého majiteľ sa mi zdôveril čo všetko o mne na cvičáku počul. Všetko zaklincovala moja spolupráca s políciou. I keď existuje v Dubnici kynologický klub, policajti najradšej cvičili v našich priestoroch, pretože oni potrebujú pri svojej práci naozaj spoľahlivého psa a nie cirkusanta. No a bomba nastala, keď som im na ich požiadavku daroval psa, ktorý sa stal v Dubnici legendou. Potrebovali „draka“ na spacifikovanie športových fanúšikov. Psa som im dal a ten splnil všetky očakávania. Moja spolupráca s  políciou sa ukončila až zrušením posádky a presťahovaním do Trenčína.

Takže čo poviete, môžem si za všetko sám? Majú všetci tí, ktorých som spomenul dôvod na to aby ma nenávideli? Celý život počúvam už od svojho detstva “Nebuď frajer!“ A ja si stále nedám povedať. Vybral som si veľmi náročnú cestu, ale som slobodný a viem, že ma o moju slobodu nik nepripraví. Darmo vám budú celebrity rozprávať, že potrebujú peniaze na to aby boli slobodné. Sloboda človeka pramení z úplne iných hodnôt. Buďte sami sebou a i keď toho v živote veľa nedosiahnete, odídete z tohto sveta z čistým štítom. Tie prachy, aj keby vám ich dali do truhly, nevyužijete.

Už vidím tie listy, ako mi píšete, že som to prehnal. Nie, neprehnal. Len som napísal pravdu a nie som anonym. Poznám svoje hranice a viem, že som veľmi ťažký súper. To vlastne vedia o mne aj tí zasvätení. Môžem si dovoliť takto písať, pretože mám pravdu a napokon uvažujem o zmene, preto sa nemusím obávať o svoju existenciu. Aspoň si overím demokraciu v praxi. Napokon, priznám sa bol by som rád, keby mi to niekto tak znechutil, že by som musel odísť nie „z vlastnej viny.“ Nie som žiadny začiatočník. Deväť rokov bola dosť dlhá doba na to aby som mlčal. Ak chcem prežiť, musím teraz umlčať ja ich...

ps: Tento článok bude bez fotografii, pretože je to návod pre anonymov, ako sa má písať. Takže odvahu zasvätení, myslím si, že už takú šancu nedostanete. Pustite sa do mňa...

Obsah

 
Návšteva č. 103630