Kubo

[odoslat] Odoslať ako odkaz
[odoslat] Odoslať text článku
[vytlačiť] Vytlačiť

alebo Výmysel blázna

Ako na húsenkovej dráhe

Keď človek raz vyskúša pád z koňa, buď sa zľakne alebo sa zblázni. Ja som sa zbláznila. Bezpochyby. Pozerám na čierneho koníka s bielou hviezdičkou uprostred čela. Čierna ofina mu padá do očí. Vzdorovito mi hľadí do tváre. Slobodne vdychuje vôňu kysuckých vrchov a riek. Prší. Ja držím v rukách uzdičku a anglické sedielko. Omrzel ma život.

Rozhodla som sa pre ďalšie bláznovstvo. Porubské derby sa budú konať aj pre nás. Už mi je jedno, že kôň sa splaší pri každom podozrivom zvuku. Nevadí mi ani to, že kôň ešte nikdy v živote nevidel barely, kavalety, bránku a tie ostatné srandičky, na ktorých je závislý svet westernových jazdcov. Jednoducho zajtra si odbehnem svoje. Svoj debut si nenechám ujsť. Je jasné, že Zdeno ma ukecal. Ale na druhej strane, človek nesmie upúšťať od svojich plánov. Pôjdem. Viem, že nemám šancu, ale závodenie nie je len o víťazstvách a prehrách. V prvom rade ide o nové skúsenosti. Viem, že sa strápnim. A dokonca nemám ani jasnú predstavu, ako sa bude čierny Kubko správať medzi ostatnými koňmi. Netuším ani len to, čo urobí, keď zbadá sud, ktorý bude musieť obiehať. A už vôbec si neviem toho gazdovského koňa predstaviť utekať počas dostihov. Nebude vedieť ani vyštartovať. Vtip roka, storočia i milénia. Prečo? Kubo je proste agroturistický kôň, kŕmený chlebom a senom. Energiu má vháji. A idem ho sedlať prvýkrát. Zajtra sú preteky. Ja i on máme náladu podpsa. Súcitíme s počasím.

Kubo si pobehuje vo výbehu. Na mňa chľapčí. Azda posledná letná sprcha? Ktovie, či sa dnes vrátime celí. Zdraví určite nie. A či budeme celí? To je vo hviezdach. Rovnako ako pravda, od počiatku sveta. „No Kubo. Nebehaj okolo mňa ako splašený zajac. Aj tak si ťa chytím.“ Prehodila som jazdeckú výbavu cez plot a oslobodila si ruky. V premočených čižmičkách som sa začala brodiť v bahne z pilín a piesku za Kubom, ktorý za žiadnu cenu nechcel prísť ku mne. Asi si myslel, že som blbec (dnes sa mu už ani nečudujem). Napokon však prestal protestovať a kôň bol o niekoľko minút pripravený na vychádzku. Sadla som a už ma nebolo. Lenivým tempom sme odcválali z domáceho prostredia a vydali sme sa navzdory počasiu, realite i mnohým ľuďom do krajiny dažďa, chladu a blata.

Cieľom našej vychádzky bolo trochu sa spoznať, navzájom sa oťukať. Chcela som vedieť, čo všetko sa v Kubkovi skrýva, čo na neho platí, aké ma tendencie a vrtochy. Vedela som, že sa plaší, že je viac lenivý ako poslušný, že základy drezúry sú pre neho talianskou dedinou. Ale jeho tvrdohlavosť a tvrdú papuľu som zakúsila hneď na prvej niekoľkometrovej lúčke. Naraz z ničoho nič vyrazil dopredu. Ledva som sa udržala. Zostala som nalepená na krku. V rýchlosti som sa vyrovnala a zachovala som si pevný sed. Našťastie! Zotavená z rýchlostného šoku som začala brzdiť koňa, ignorujúc, že sa mi koža z uzdy zarezávala do prstov. Nezabralo! Kôň trhol hlavou tak silno, že som opäť pristála na jeho krku. Tentokrát asi už zo zotrvačnosti. Opäť som ukočírovala svoj sed. Pre zmenu chcem koňa zvrtnúť do garátu. Je jedno, či ho otočím vpravo alebo vľavo. Len aby zastavil. Aj tak s vykrútenou hlavou skackal svojou cestou. Zmek tvrdoholavý! Napokon sa šmykol a obaja sme jemne capli na zem. Celý si ľahol do blata. Aj so mnou. Behom niekoľkých sekúnd sa postavil, prudko vyhodil zadkom, potom sa postavil na zadné. Nacválal. Zastavil. Začal krokovať. Prestala som ho baviť. Už mu došla kreativita ako sa zbaviť svojho jazdca.

Ďen D

Premočení a doblatení sme sa vrátili z polhodinovej prechádzky. Bolo asi deväť hodín ráno. Slnko vystrčilo svoje rúčky. Prestalo pršať. Takže sme, ja a Kubo, vyzerali, akoby sme práve prišli z podmorského kráľovstva. Zdeno pripravoval veci na westernové preteky. Zbadal ma a nahodil svoj typický úškrn, keď ho čosi vyvedie z miery.

[Kubo]

„A vy ste sa kúpali v bahne?“

Pousmiala som sa nad jeho faktickou poznámkou a dodala: „My sme sa nekúpali. My sme sa váľali v blate ako divé svine.“ Koňa som odparkovala pred stajňu, zosadla som a pustila som sa do umývania. Najskôr som sa postarala o tú čiernu beštiu, potom o seba. Občas som registrovala Zdenove hlášky a jeho úškrny, pri ktorých mu z úst vyčnieval jeden zub ako zajacovi. Viac ich totiž v ústach ani nemal. Kompenzoval si to s cigaretou, ktorá mu večne trčala z papule. Tá cigareta patrila k jeho imidžu. Nuž čo? Niekto nosí pearsing, druhí zasa len cigaretu.

Po obede sme vyrazili do Poruby na western show. Zdeno sedel za volantom nákladnej ávie, takže cesta ubehla rýchlo. Okrem toho naladená rádiová stanica nám hrala do rytmu a countryskladby upozorňovali okoloidúcich, že poslední blázni ešte žijú. Dorazili sme. Kamarát Jaro ma hneď privítal. Trochu ho šokovalo, že som prišla s iným koňom, ako som mu písala v prihláške. Lenže, keď poznáte organizátorov, dá sa všetko ututlať. Zmeniť. Naraz sa ma pýta:

„V čom je tento kôň lepší, ako ten biely šimeľ?“

„V tom, že dnes budem na ňom sedieť asi druhýkrát v živote.“ Vtedy mi začal uprene hľadieť do očí. Bola som na pochybách, či pokračovať, ale napokon som predsa dopovedala: „A keď som vtedy na ňom sedela, vyváľali sme sa spolu v blate.“

Jeho reakcia? Trochu sa pousmial, pozrel do zeme a po odmlke povedal: „Pekný koník.“

„A do konca je rýchlejší ako slimák.“

„To bude tým, že má v sebe krv hucula.“

„No áno, ale vyzerá ako Winetuov. Čo povieš?“

Zasmial sa. „Hej, ja len dúfam, že ma aj toľko rozumu.“

„Aj ja.“

„Si hazardér Eva.“ S touto poznámkou odišiel. A keby tak vedel, že to bolo dnes ráno, už by som nebola len hazardérom, ale niečo horšie. No čo? Zajtra bude sranda.

Čajka i Kubo boli prihlásení len na tri disciplíny: Trailparkúr, Barell race, Westernový dostih. Na viac sme si totiž netrúfali. V traili nás odpísalo cúvanie. Ostatné prekážky boli hračkou, pretože sa bežne s nimi stretávali v teréne. Pri behaní okolo sudov našim koňom nedošlo, že majú utekať. Však Kubovi treba zatlieskať, lebo sa sudu nezľakol. Iba sa pri všetkých troch zastavil, aby si ich mohol ovoňať. A dostih? To bol väčší zážitok. Čajka vyštartovala na opačnú stranu. Kubo sa bez Čajky zo štartovej čiary nechcel vôbec pohnúť. Po niekoľkominútovom presviedčaní sa napokon rozbehol. Ako posledný. Potom sa spamätala aj Čajka. Tá nás obehla ako šíp. Kubo za ňou ako lenivá strela. Tak sa prebili na druhé a tretie miesto. Šok pre všetkých. Gazdovské koníky ukázali, že vedia utekať aj rýchlo. Vybabrali s ostatnými koňmi. Iba povesť o rýchlosti arabského koňa sa potvrdila. Odmenou nám boli poháre a stužky. Kamarát Jaro mi zablahoželal.

S nečakaným úlovkom sme sa vrátili na ranč. Oslávili sme to. A mojím konštatovaním bolo, že Kuba mi už nikto nevezme.

Krutá realita

V ďalších dňoch mi v ušiach znelo veľmi sladko: „Kubo tryskoval“, „Kubo je najlepší koník“, „Kubo už nehryzie, nevyhadzuje“ .....A dnes? Netuším ani, či žije, kde je. Z môjho života zmizol rovnako ako Drajmi.


 

Obsah

 

Návšteva č. 41477