English , Deutsch

 
 

 

Vaša tvorba

Mohutný kastrát

30.12.2006

[odoslat] Odoslať ako odkaz
[odoslat] Odoslať text článku
[vytlačiť] Vytlačiť
[Chorvatska mačka]



To čo je? Pýta sa každý, kto prejde dverami nášho bytu a zbadá môjho Ema. Odpovedám vždy stručne a výstižne: kocúr! A takmer opovržlivo zagánim na návštevníka, zazlievajúc mu, že nepozná obyčajnú mačku. Emo po počiatočnej zvedavosti viac urazene než vystrašene zalezie do svojho úkrytu v kuchyni pod rohovou lavicou, o ktorom podľa neho nik netuší. Nechávam ho v sladkej nevedomosti a nijakému návštevníkovi som ešte jeho tajomstvo nevyzradila. A tak Emo bezpečne pozoruje prišelca, ktorý v drvivej väčšine zakotví práve v kuchyni na lavici, keďže v našom malom byte ho už niet kde inde posadiť. Konverzácia sa po počiatočnom údive hosťa obracia iným smerom. Teda ja ju tam poctivo vyhýbam, aby som dala Emovi viac času na rozhľad. Emo zatiaľ pod lavicou horlivo zvažuje, či sa tomu drzáňovi, čo zasadol na paničkine obľúbené miesto v kuchyni ešte zjaviť alebo už nie. Bude si z neho ešte robiť srandu? Mať smiešne poznámky? Nech sa pozrie na seba, hlupák jeden. Napokon nevydrží. Jeho panička predsa do bytu nepustí len tak hocikoho. A podľa jej správania je človek nanajvýš v poriadku. Ak je dobrý paničke, je dobrý aj Emovi. Ešte síce netuší načo, ale pre istotu mu svoju priazeň prejaví...jeden nikdy nevie.

A tak sa Emo vysúka spod lavice. Tak potichu ako sa len dá. Postojí chvíľu návštevníkovi pri nohách, poočucháva... a potom sa nenápadne obšmietne o jednu z nich. Jaááj! Skríkne väčšinou človek a panička sa rozosmeje. Emo má rád, keď ju rozosmeje a tak sa obšmietne zas. Prišelec znova zjajkne, ale už pozerá prívetivejšie a Emo mu hľadí rovno do očí. Človekova tvár zmäkne a ústa sa roztiahnu. So záujmom si prezerá statné mačacie telíčko, ktoré sa mu ledabolo obtiera o nohy. A nasledujú zaslúžené slová obdivu: ten je ale veľký! Aká je to rasa? Môžem ho pohladkať? A opatrne naťahuje ruku. Emo sa pohľadom na paničku uistí, či môže a ochotne sa nechá pohladiť. Všimol si, že ľudia majú radi, keď ho môžu pohladkať. Vtedy im nevadí, že má guľatejšie bruško. A tie reči! Vraj aký je pekný, poriadny pašák, asi mu chutí papkať... „To vieš, že mi chutí,“ hundre si v duchu Emo a v očiach sa mu dá čítať otázka, či mu náhodou dotyčný niečo dobré nepriniesol? Ale tú otázku vie prečítať iba panička, ktorá hneď vstáva, aby dotyčnému, patrične udivenému obzeračovi ukázala, aký má Emo apetít. A Emo až tak radostne poskočí, súhlasiac s jej vysvetlením, že mohutný kastrát má vyzerať práve ako on. Veď nie je až taký tučný, opisuje, a keď schudol, mal iba problémy. Emo v duchu prikyvuje, veru mal.

Po krátkom občerstvení, trvalo naozaj veľmi krátko, Emo totiž pri jedení vynecháva fázu žuvania, vraj ho to zbytočne zdržiava, hosť naposledy zahíka nad výsledkom Emových stravovacích návykov. Emo usúdi, že obdivu už bolo viac než dosť a odchádza von. Kým návštevník definitívne odíde, vráti sa milý Emo z balkóna ešte zo trikrát k miske a pohľadom, ktorý by roztopil aj ľadovec, dosiahne, že miska sa vždy naplní. Emo má taký zvyk, pred každou vychádzkou sa musí poriadne posilniť. Veď čo ak sa niečo prihodí a on zostane napospas osudu? A s plným bruchom sa všetko rieši ľahšie. Jedlom zaženie aj spomienky na poznámky o svojom až pekne po zem siahajúcom brušku. Kráčajúc susedovou pustou večernou záhradou ho pri srdiečku hreje pomyslenie na návrat domov. A na niečo dobré v miske.

Marta Vicianová

 

Obsah

 

Návšteva č. 16898